Na zamyslenie

VIANOČNÝ HYMNUS NA LÁSKU

Keby som svoj dom dokonale vyzdobil jedľovými vetvičkami, blikajúcimi svetielkami a vyhrávajúcimi zvončekmi, ale nemal by som lásku k svojej rodine, nebol by som ničím iba dekoratérom...

Keby som sa namáhal v kuchyni a piekol kilá vianočných keksov, labužníckych maškŕt a keby som k jedlu prestrel nádherný stôl, ale nemal by som lásku k svojej rodine, nebol by som ničím iba kuchárom.

Keby som pomáhal v charitnej jedálni, v domove dôchodcov spieval koledy a všetok svoj majetok minul na blahobyt, ale nemal by som piesne pre svoju rodinu, nič by mi to neosožilo.

Keby som ozdobil vianočný stromček žiariacimi anjelmi a háčkovanými hviezdami, zúčastnil sa tisícich osláv a v zbore spieval kantáty, ale nemal by som v srdci Ježiša Krista, tak som nepochopil, o čo vlastne ide. 
Láska prerušuje pečenie kvôli objatiu dieťaťa.

Láska necháva bokom ozdoby kvôli pobozkaniu manželského partnera. 
Láska je priateľská napriek náhleniu a stresu.

Láska nezávidí iným ich domácnosť s vyberaným vianočným
porcelánom a priliehavými obrusmi.

Láska neokrikuje deti, aby uhli z cesty, ale je vďačná, že sú a že môžu stáť v ceste.
Láska nedáva iba tým, ktorí môžu niečo vrátiť, ale s radosťou obdarúva práve tých, ktorí darčekom odpovedať nemôžu.

Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Láska nikdy nezanikne.

Videohry sa rozbijú, perlové retiazky sa roztrhnú, tenisové rakety zhrdzavejú, ale dar lásky zostáva...

Jeden starý kňaz, prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril.

Včera som sa prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil som ho a spýtal sa:
"Čo to tam máš, synak?"
"Len pár starých vtákov," odpovedal.
"Čo chceš s nimi robiť?" spýtal som sa.
"Zobrať ich domov a hrať sa s nimi," odpovedal. "Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa,  že to bude zábavné."
"Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?"
"Ale, mám aj zopár mačiek," povedalo malé chlapčisko. "Radi si na nich pochutia."
Keď som na moment onemel, zašepkal som "Koľko chceš za tie vtáky, synak?"
Čoo??!!! " A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú - a vôbec nie sú pekne!"
"Koľko?" Znovu som sa spýtal.
Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal:    

 "1000 korún!"
Siahol som do vrecka a odpočítal peniaze. Na konci aleje, kde bol strom, som klietku, otvoril a klopaním na mriežku klietky presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. To vysvetľuje prítomnosť klietky v kostole.

V týchto prípadoch by sme sa mali riadiť učením pána Ježiša Krista. Jedného dňa sa rozprával Ježiš s Diablom. Satan sa práve vrátil z Rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil:

"Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých!"
"Čo s nimi budeš robiť," spýtal sa Ježiš.
Satan odpovedal: "Cha, budem sa zabávať! Budem ich učiť ako sa sobášiť a rozvádzať, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich piť a fajčiť a preklínať. Naučím ich ako vynájsť pušky a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tú zábavu!"
"A čo urobíš potom?" spýtal sa Ježiš.
"Zatratím ich!" hrdo sa vypol Satan.
"Koľko za nich chceš?" spýtal sa Ježiš.
"Hádam by si tých ľudí nechcel?!  Niet v nich ani štipky dobra. Keď si ich vezmeš, budú ťa len nenávidieť. Napľujú na teba, budú ťa preklínať a zabijú ťa! Určíte ich nechceš!"
"Čo za nich chceš?" opäť sa opýtal.
Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa:
"Každú Tvoju slzu a všetku Tvoju krv!"
Ježíš povedal: "Máš ich!" - a zaplatil.
Kňaz mlčky zdvihol klietku a otvoril na nej dvierka .

MÚDRA STARENA

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej sa veľmi ťažko žilo. Veľa sa kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam dopadlo jej svetlo. A kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj. Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie. A keď už bol život skoro na nevydržanie, kráľ sa rozhodol nepočúvať viac slová dvorných radcov a tajne navštívil jednu starú múdru ženu, ktorá žila pod vysokými horami na samom okraji kráľovstva. Keď vstúpil do jej skromnej, ale útulnej chalúpky, len čo si sadol, hneď začal hovoriť o tom, čo ho trápi:
"Múdra starena, už si neviem rady... všetci ako by sa pomiatli. Každý sa stará len o seba a na iného ani len nepozrie, iba ak mu je čo závidieť alebo ukradnúť. Pravdu povie iba ten, kto sa pomýli. A človek aby sa bál o svoj život ešte i vo vlastnom dome. Vedma, prosím ťa, poraď, ako pomôcť tejto krajine..?"
Starena prižmúrila oči a po chvíli sa namiesto odpovede spýtala: "A dovolíš mi trochu klamať, kráľu?"
Kráľ zneistel – vraj trochu klamať... ale v obave, aby neprišiel o radu, súhlasil:  "Pre dobro krajiny ti dovolím všetko!"               

Starena teda privolila a pripravila sa na cestu. Keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč:                                                         

"Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude zúfať, iskra zhasne, a potom nám bude beda; šťastie nás opustí navždy."
Všetci boli ohromení jej rečou. Teda ešte nie je všetko stratené... A od tej chvíle s nádejou o tom všetci neustále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho to mala žena na mysli a kto bol oným vyvoleným, ktorý nosil dúhovú iskru v sebe. A ako čas plynul, stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka: "Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť! A potom nám beda... Radšej ho teda nechám žiť." Iného zasa tak hrozne mrzel život, že si už strkal hlavu do slučky, keď si v poslednej chvíli pomyslel: "A čo ak tie slová patrili mne? Nesmiem si zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja." Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, ďalší dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, iný číhal na v tmavej ulici na chodca... A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on? Od tej doby sa život v kráľovstve zo dňa na deň menil k lepšiemu: Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby náhodou nezahasili dúhovú iskru. A keď sa do krajiny vrátila radosť úplne a život v nej sa stal potešením, kráľ znovu vycestoval, aby navštívil starú ženu. A takto k nej prehovoril:
"Vďaka ti, starena. Vymyslela si to veľmi dobre. Škoda len, že si klamala, a že onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."
Starena sa zadívala pokojne kráľovi do očí a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je.

Tú iskru má v sebe totiž každý! Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať. Či by mi to niekto uveril?"

MOTÝĽ
Jedného dňa sa na kukle objavil malý otvor. Človek si sadol a pozoroval motýľa niekoľko hodín ako zápasí a snaží sa dostať cez ten malý otvor. Potom sa zdalo, že jeho pohyb ustal.
Vyzeralo to, že sa to nedostalo až tam kam by malo a nemohlo to ďalej pokračovať. Tak sa človek rozhodol, že motýľovi pomôže, vzal nožnice a kuklu otvoril. Potom sa motýľ ľahko ukázal. Ale mal slabé, drobné telo a scvrknuté krídla. Človek ho ďalej sledoval, pretože čakal, že každú chvíľu roztvorí krídla, roztiahne ich a zväčší, tak aby boli schopné uniesť jeho telo, čakal, že sa stanú pevné. Nič také sa nestalo! V skutočnosti strávil motýľ zbytok svojho života len lozením so svojim slabým telom a so scvrknutými krídlami. Nikdy nebol schopný lietať. Čomu človek vo svojej dobrosrdečnosti a dobrej vôli neporozumel bola obmedzujúca kukla a zápas, ktorý bol potrebný na to aby sa motýľ dostal cez malý otvor, bol to boží spôsob, ako dostať tekutinu z tela do krídel motýľa, aby boli schopné lietať, keď sa raz z kukly oslobodí.
Niekedy je zápas presne to čo v živote potrebujeme. Ak by Boh pripustil prežiť náš život bez prekážok, mohlo by nás to ochromiť. Neboli by sme takí silní akoby sme mohli byť. Nikdy by sme neboli schopní lietať.

Požiadal som o silu ...
A Boh mi dal starosti aby ma posilnil.
Požiadal som o múdrosť ...
A Boh mi dal problémy aby som ich riešil.
Požiadal som o hojnosť ...
A Boh mi dal rozum a svaly aby som pracoval.
Požiadal som o odvahu ...
A Boh mi dal prekážky aby som ich prekonával.
Požiadal som o lásku ...
A Boh mi dal problémových ľudí aby som im pomohol.
Požiadal som o priazeň ...
A Boh mi dal príležitosť.

... Nedostal som nič z toho o čo som požiadal ...
Ale dostal som všetko to, čo som potreboval.